reklama

Moje príbehy zo života

Kráľ zostáva na hrade, jeho oddaní a poddaní sa upokojili a tak túto chvíľu pokoja využijem na prezentovanie mojich prežitých príhod a zážitkov. Hlavne kvôli tomu som sa prihlásil na blog, aby som zistil či moje písomné podanie je dobré. Budem povďačný za každú vašu kritiku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Stará mama

Mal som 24r. Bol krásny letný deň. Keď som prichádzal z práce domov, moja matka ma zo slzami v očiach čakala pri bráne.

-Stará mama, pýtam sa. Ona len prikývla, ja som okamžite šiel do garáže naštartoval auto a vyrazili sme.

Keď sme dorazili, stará mama ležala tichučko v posteli, pri stene sedeli jej kamarátky a u postele doktorka merajúca jej tlak. Matka sa s doktorkou ihneď začala rozprávať, ja som si sadol k starej mame na okraj postele, chytil za jej zápästie a nahmatal pulz. Bol slabučký: buch - buch, pauza, buch -buch, pauza,....Po chvíli jej tlkot silnel a pauzy sa vytratili, najprv niečo zašeptala a potom otvorila oči. Prvú zbadala svoju dcéru (moju matku) a dosť silným hlasom jej povedala:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

-A ty tu čo reveš?, čo nejdeš okopávať repu!

Potom otočila hlavou, zbadajúc ma, šibalsky (už iba jednozubo) sa usmiala a po oslovení menom mi povedala:

-A ty sa kedy budeš ženiť? , už som si dávno nezatancovala, tak sa poponáhľaj, aby som to ešte stihla.

Chcel som jej na to hneď odpovedať, ubezpečiť, ale hrdlo sa mi zovrelo a nedokázal som so seba vydať ani hlásku. Ona však s úsmevom privrela oči a jej srdiečko znovu začalo vynechávať, buch -

buch, pauza, buch - buch, pauza,... Slzy sa mi natlačili do očí tak som radšej odišiel do kuchyne. Tam som na peci uvidel hrniec navareného zelinkového čaju, tak som sa napil (taký dokázala uvariť iba ona) a uľavilo sa mi. Potom som išiel na dvor, ten bol čisto vyzametaný, všetko bolo na poriadku i vošiel som do humna. Bolo tiež vyčistené, v záčine (miesto pre uskladnenie slamy) malá hromádka voňavej ražnej slamy, ktorú mala na vyplnenie stužliaku do postele a na podstielku pre husi. Sadol som si na brvno ohrady záčina a začal spomínať na okamihy prežité so starou mamou. V detstve som často trávil prázdniny tu, niekedy aj spoločne s bratancami alebo sesternicami. Boli to krásne chvíle môjho života. No viac som bol pri starom otcovi, ktorý ma zaúčal „chlapskej" práci. Staral sa o malé hospodárstvo (dve kravy, koňa, asi 15 oviec, kozu a dve prasiatka), tak ma učil zapriahať, orať, kosiť, rúbať, štiepať drevo na šindle a.p. Veľa som sa od neho naučil aj o správnom obrábaní pôdy, ošetrovaní rastlín a ovocných stromov. Žiaľ umrel dva týždne po tom ako som narukoval na vojenčinu. Bol som pred prísahou tak ma na jeho pohreb nepustili (vraj by som mohol prezradiť vojenské tajomstvo), tak som sa sním lúčil aspoň vo svojich spomienkach. Stará mama okrem kuchyne sa starala o zemiaky, hrabanie sena, záhradku a husi. Húsky to bolo jej hoby, dokázala o nich vyprávať i celé hodiny. Samozrejme chovala aj sliepky ale tie sa vlastne postarali sami o seba, po nakŕmení husí vždy ostalo dosť i pre ne a vajcia nosili do hniezd ktoré si narobili v uskladnenom sene či slame v humne, júj čo som sa ich len nahľadal. Niekedy som doniesol aj 20 vajec, no tie stará mama dávala zožrať psíkovi, alebo prasiatkam. Tie čo sme nenašli, časom „prišli samé" s kvočkou. Nikdy sme nedokázali presne porátať koľko sliepok je. Kohúty išli na pekáč, iba jedného najkrajšieho vymenila aby sa jej nezbastardil chov, a keď sa jej zdalo že sliepok je už primoc z niektorej navarila polievku. Najlepšie poznal sliepky jej pes, ak prišla do dvora cudzia okamžite musela zutekať, bo by prišla nie len o chvost, ale aj o život. „Svoje" sliepky pustil aj do búdy ba i do svojej misky, ale ak ho nahnevali tak len zavrčal a už sa pratali kade ľahšie. Zažil som troch jej psov a všetci vedeli čo majú robiť a koho poslúchať. Doteraz nechápem ako ich tomu tak rýchlo dokázala naučiť. Po „odchode" starého Dunča už psa nemala, sliepky sa naučili znášať vajcia do košov na to určených a húsky pod vedením statného gunára sa pásli na stráni za potokom. Koľko ich je? Prišiel som k stene záčina a cez škáru medzi brvnami v stene som pozrel na stráň. Jeden, dva,....osem a jeden gunár sa spokojne pasú pod starou slivkou. Spomenul som si, ako som 7-8 ročný na ňu liezol a odrel si nohu. S plačom som pribehol k starej mame tá keď ma zbadala rýchlo pribehla a pýta sa:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

-Kto to tu tak krásne spieva? Hneď som prestal plakať a ukázal na odretú nohu.

-Joj, kde tá Smrť čo ťa už neberie, a to čo si robil?

- Chcel som si natrhať sliviek, fňukavo som jej odpovedal.

- No toto? Už ti aj mliečne zuby vypadali a rozumu nikde, čo si nepočkáš, kým ti ich sama slivka nepodá.

- Čože tá slivka vie podávať slivky do ruky? Spýtal som sa. Zasmiala sa a vraví:

- Tak to by si od nej veľa chcel, stačí keď ráno predbehneš husi a tie najsladšie nájdeš pod stromom, stačí ich len pozbierať. A teraz si choď pod pumpu dobre vyumývať nohu, ja idem po nejaký obväz.

Keď sa vrátila nohu mi poumývala na odreninu priložila nejakú zelinu a pásom ľanového plátna mi ju obviazala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

-Hotovo, môžeš behať ďalej, kým sa oženíš tak sa ti to zahojí. A na stromy sa už neštveraj!

Na druhý deň ráno keď som sa zobudil, rýchlo sa obliekol a vybehol na dvor pozrieť kde sú husi. Už boli nakŕmené a čakali pri bránke.

- Stará mama idem na slivky, zakričal som. (V záhradke okopávala zeleninu.)

- Dobre, zober si košík je tam pri dverách a vypusti aj husi na pašu, neboj sa, oni sa najprv pôjdu do potoka vykúpať tak ťa nepredbehnú.

Keď som prišiel pod strom bolo slivák napadaných neúrekom, za chvíľu som mal plný košík ledva som ho odniesol. Na obed z nich urobila gule, juj tie boli ale výborné, maslom omastené, tvarohom a škoricovým cukrom posypané, zjedol som ich rovných desať, vlastne iba deväť desiatu som už nevládal tak som sa s ňou podelil so sliepkami. Zbehli sa všetky, bolo ich hádam dvadsať, naháňali sa za tou ktorá mala kus gule v zobáku. Stará mama im tiež pár gulí hodila a tak sme mali „divadlo". Nasmiali sme sa na nich a potom mi vraví:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

-Vidíš tú jarabú s vytrhaným chvostom aká je tučná? Nevládze behať tak s nej urobím polievku. Zosmutnel som, bolo mi jej ľúto, ale stará mama mi to hneď vysvetlila:

-Každý na tomto svete má svoje miesto a žije pre niečo. Chrobákmi sa živia vtáci, vtákmi iné vtáky alebo šelmy a keď na chorobu alebo starobu skapú tak sa s nimi zasa živia chrobáky a tak to v prírode stále chodí dookola. Sliepkam sme ich život spríjemnili a možno aj predĺžili lebo na našom dvore ich ochraňoval pred šelmami náš Dunčo a tak si zaslúžime aj s Dunčom pochutnať na ich mäsku.

Pochopil som, prestal fňukať a celé popoludnie som sledoval, naháňal a rozmýšľal ako chytiť tučnú sliepku. Nebyť Dunča tak ju asi nikdy nechytím. Neviem ako vycítil čo robím, ale pomáhal mi ju nahnať do kúta no nakoniec ju nahnal do svojej búdy a nepustil ju z nej von pokiaľ som ju nechytil. Keď som ju už poriadne držal tak odbehol zavolať starú mamu, neviem podľa čoho vedela čo pes chce, ale keď prišla do dvora a zbadala ako držím, ba skôr ležím na tučnej sliepke, tak sa hlasno zasmiala, zobrala mi ju a to ostatné vykonala sama. Dodnes neviem pochopiť prečo mi u starej mami tak chutilo, že som vždy všetko zjedol a nikdy som nežiadal od nej nejakú sladkosť. Ba raz áno, šli sme spolu z poľa a uvidel som malé dievčatko, držiac sa mami, jesť čokoládu a tak starej mame vravím:

-Nekúpili by ste mi čokoládku?

-Čokoládku? Ale kto to kedy videl teraz v lete jesť čokoládu. Na tu máš košík, vybehni na medzu a uvidíš tam starú hrušku tak pozbieraj čo sú na zemi a prines.

Bolo ich napadaných až až, síce boli aj sladké, ale také tvrdé že som zo svojimi „mliečňakmi" z nich nedokázal odhryznúť. Keď som jej podával plný košík spýtal som sa:

-Čo s nimi budete robiť, však sú tvrdé ako skala.

-Uvarím ich husičkám.

Podvečer keď som vošiel do dvora stará mama sedela na gangu, vedľa nej hrniec varených hrušiek a niečo jedla.

-Čo to jete? Pýtam sa.

- Hrušku chceš?

-Ale veď sú pre husi.

-No a čo, ak ti zachutia tak ich zjedz aj všetky, husiam dám zemiaky od obeda.

Tak som okoštoval, boli výborné mäkučké a sladké. Keď prišli husi, hádzal som im iba obhryzky, aj im chutili, gunár mi takmer vošiel do hrnca, tak som mu sem tam, musel hodiť aj celú.

Bol by som takto spomínal ďalej, ale moja matka ma začala hľadať, tak som znovu zašiel k starej mame pohladil som ju najprv po ruke, potom po tvári, a pobozkal na čelo.

-Ďakujem stará mama za krásne okamihy prežité s vami.

Rozlúčil som sa aj z jej kamarátkami a šli sme domov.

Po troch dňoch jej šľachetné srdiečko dotĺklo.

Pohreb.

Na jej pohreb sme sa zišli celá jej rodina nik nechýbal s niektorými bratancami a sesternicami som sa stretol po dlhej dobe a tak sme sa už takmer ani nepoznali. Prišli aj hádam všetci obyvatelia jej rodnej dedinky.

Pristúpil som k jej rakve, pozrel starej mame do tváre, zdala sa mi ako by iba spala. I keď mala oči zatvorené na jej tvári som stále videl jej nezabudnuteľný šibalský úsmev. Položil som ruku na jej ruky pátričkami omotané, ucítil ich chlad a uvedomil jej smrť. Hrdlo mi zovrelo do očí sa mi tlačili slzy, zodvihol som hlavu a pozrel pred seba. Pri stene na lavici sedeli celé v čiernom s čiernymi šatkami na hlavách jej kamarátky a modlili sa ruženec. Vtom sa prestali modliť a pozreli sa smerom vedľa mňa. Tam prišla podopierajúc sa o paličku smútočne, ale moderne vyobliekaná dáma so šedivými, upravenými vlasmi a malým čiernym klobúčikom, pohladila starú mamu po tvári a za golier jej niečo vložiac povedala:

-Vždy si bola krásna, fešanda a ani smrť ti z nej neubrala.

Potom podávala všetkým ruky, ale ja som ju nepoznal a po vyslovení sústrasti aj mne, som odišiel na dvor. Bola to asi tiež jej kamarátka, bývajúca vo veľkomeste, bol som však rád, že i ona videla moju starú mamu i po smrti krásnu. Po obrade vo dvore sme ju šiesti „zdatný" jej vnuci na svojich

ramenách majestátne, vysoko nad hlavami trúchliacich ľudí dlhého sprievodu s kvetmi a vencami odniesli na miesto jej večného odpočinku.

Po pohrebe som doma ešte dlho rozmýšľal nad jej životom a okamihy z jej stretnutí. Každý kto sa s ňou stretol za jej života si určite odniesol ak nie radosť a pohodu tak aspoň príjemnú spomienku. Na oslavy nerada chodila, ale keď prišla vždy spôsobila oslávencom radosť a deťom milé pohladenia rukou i slovom. Stále nedokážem pochopiť odkiaľ „čerpala" námety na jej krásne rozprávania keď okrem Biblie (písanej švabachom) a modlitebnej knižky s veľkými literami nič iné nečítala, televízor, rádio nemala a nikam necestovala. Po „odchode" (starého otca) druhého manžela ostala žiť vo svojej „dreveničke" sama. Moja mama ju volala bývať k nám. Odmietla. Často som ju navštevoval, ale nikdy nič nepotrebovala, nachádzal som ju veselú, vždy usmiatu v spoločnosti svojich kamarátok alebo obkolesenú hŕbou detí z dediny ktoré s otvorenými ústami počúvali jej nekonečné príbehy.

Osud jej určil žiť svoj plodný život hádam v tom najťažšom období dvadsiateho storočia. Prvá svetová vojna jej „zobrala" manžela, prežila ju s dvomi malinkými deťmi vo svojej novopostavenej dreveničke a rozostavanom hospodárstve. Druhú vojnu prežila so svojim druhým manželom a troma ďalšími deťmi (z prvého jej dcéra sa vydala a syn musel na ruský front, päť rokov o ňom nedostala správu, no vrátil sa zdraví) už v dostavanom a zariadenom hospodárstve, ale pri prechode frontu im vojská „zobrali" všetko čo sa dalo jesť a tak prišli i nie len o koňa ale i o poslednú kravu. Iba husičky a pár sliepok sa jej podarilo uchrániť. Po vojne zasa prišla „kolektivizácia" a znovu museli odovzdať to čo úradníci prikázali a z ostatného odovzdávať úradne vymeranú časť produktov (kontigent). Vždy všetko odovzdala a nikdy nikomu nič nedlhovala. Nikdy nebola zamestnaná, ale doma pracovala tvrdo a svedomite sa starala nie len o domácnosť a hospodárstvo, ale aj o výchovu svojich detí. Prežila hodne pádov, ale nikdy nenadávala (jediná jej nadávka bola „jój, kde tá smrť") vždy a so všetkým sa dokázala vyrovnať nič ju nezlomilo. Myslím, že i jej vlastná smrť bola na ňu „prikrátka", lebo i s ňou bola vyrovnaná a stále pripravená na jej príchod.

Zažil som iba „jeseň" jej života, ale verím, že svojim spôsobom bola šťastná po celý svoj život.

Pripomínala mi babičku v románe od B. Němcovej ktorý ukončila vetou: „Šťastná to žena".

Stanislav Ferenčík

Stanislav Ferenčík

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som obyčajný Slovenský Sandokan Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu