reklama

Na Borišove (príbeh z turistiky)

Pri vstupnej prehliadke do nového zamestnania (v 50r môjho života) mi lekár nameral zvýšený krvný tlak a tým sa to všetko začalo. Chodenie od lekára k lekárovi, lieky, zmena životosprávy, a .p. Rozhodol som sa prestať piť alkohol a fyzickou aktivitou znížiť svoju váhu. Ako milovník čapovaného piva môj „pivný mozoľ“ mal už rozmery menšieho turistického ruksaku. Bolo to pre mňa nesmierne ťažké navyknúť si na nový štýl života (abstinencie), svojou tvrdou sebakontrolou i podporou a radami nových priateľov mi už abstinovanie nerobí žiadne ťažkosti, po tomto výstupe sa môj tlak upravil a vnútorne sa cítim uvoľnený.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Od detstva som mal rád prírodu, hubárčenie, zbieranie liečivých rastlín, pozorovanie zvierat, a.p. Pred dospelosťou som chodieval s kamarátmi alebo sám iba do okolia rodiska. Vždy keď som uvidel štíty Tatier, sľuboval som si:

-Až vyrastiem tak na ne vyleziem. Ale v dospelosti mi pribudli aj iné záujmy a na horské túry som chodil málokedy. Väčšinou to boli organizované hromadné výstupy. Na takejto turistike mal takmer každý „turista“ v ruksaku nejaký „životabudič“. Počas túry sa viac krát „oslavovalo“ ,vždy sa našiel nejaký dôvod,(prvý strom, studnička, výhľad, a.p.) kým som vyšiel na vrchol mal som už „pod čapicou“ a niekedy som sa na vrchol ani nedostal a skončil pod vrcholom na chate. Po zostupe samozrejme sa musel zapiť úspešný návrat a porozprávať medzi sebou zážitky s túry,(kto mal najlepšiu slivovicu, kto sa najviac ožral, a.p.) bolo ich neúrekom niekedy sme ich pri pive vyprávali až do noci.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Turistiku a prechádzky prírodou mám stále rád, tak som sa hubárčeniu a výstupom začal venovať znovu, ale už bez alkoholu. Najprv som chodil sám, neskôr z kolegami z práce, ktorí vedeli, že nepijem a tak v mojej prítomnosti nepili, („cvakli“ si keď mali chuť za stromom ) ale vydržať bez „dopingu“ nedokázali. Neskôr som našiel „nepijúcich“ priateľov na túrach a už nechodím sám. Hromadným organizovaným výstupom som sa vyhýbal, (znerôzňovalo ma, vysvetľovať prečo nepijem), ale kolegovia z práce ma predsa na jeden „hromaďák“ presvedčili. Bol to výstup na Borišov už z niekoľkoročnou tradíciou vo Veľkej Fatre, asi 300 účastníkov z blýska i ďaleka, mladý i postarší. Počas túry na chatu pod kopcom ma kolegovia pozoznamovali z viacerými zaujímavými ľuďmi. Jeden účastník ma zaujal najviac, pretože mal jednu nohu kratšiu a aj trošku krivú. Najprv som ho ľutoval, ale kolega ho poznal a porozprával mi o ňom. Často sa s ním stretáva i na iných hromadných výstupoch. Keď sme dorazili na chatu, po občerstvení, som sa pobral na vrchol kopca (kolegovia ostali v družnej debate na chate ochutnávať a navzájom sa vynukovať domácimi špeciálnymi frndžalicami).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na vrchole kochajúc sa krásnymi výhľadmi na krajinu, som ucítil v sebe úžasné uvoľnenie, moje vnemy boli citlivejšie, v ušiach sa mi všetky zvuky prírody zmiešali v prenádhernú symfóniu a po chrbte mi prebehlo jemné mravčenie. Necítil som takmer žiadnu únavu a z mojej mysle sa všetky problémy a starosti vytratili. Neviem ako dlho som tam stál, ale zrazu ma vyrušil hlas:

-Krásnej výhled co“? Najprv ma to trochu nahnevalo, otočím sa, za mnou stál pán z kratšou nohou a radostným úsmevom. -To teda je. Uvoľnil som mu vedľa seba miesto a tak sme tú nádheru vychutnávali spoločne. Znovu som počul tú „symfóniu“ a ucítil mravčenie. Bolo to niečo úžasné, nikdy som sa tak uvoľnene a radostne necítil. Po chvíli mi začal ukazovať a pomenúvať jednotlivé kopce našej prekrásnej krajiny, (trošku som sa zahanbil, že tak málo poznám svoju domovinu). Zostupovali sme spoločne, pomalšie, moja kondička nebola najlepšia, tak mi to vyhovovalo. Na chate kolegovia pospevovali s country muzikou a pokračovať po hrebeňoch ďalej už nechceli. Ja zo svojim novým priateľom a malou skupinkou sme sa vydali ďalej. Prešli sme ďalšie dva kopce a pri zostupe do sedla pod Ostredkom som mu povedal:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- Je nádherné pozerať z kopcov na krajinu pod ním, ale na Borišove som zažil niečo úžasné.(a porozprával som mu o svojich pocitoch) On sa len usmial a povedal: -Tak vítej medzi námi turistami. (vôbec som mu nerozumel) On však pokračoval: -Neco podobné jsem taky zažil na Javorine a odvtedy pokud mi zdraví dovolí, tak jdu k vám na Slovensko a „pajdám“ po kopcích kde jen múžu. Možná zas nekdy usliším tú krásnu symfóniu prírody. V sedle pod Ostredkom, mi podal ruku a povedal: -Děkuji za společnost, ja bych už Ostredok nezvládl, tak tady se rozloučime. Chcel som isť s ním, ale on povedal: -Ne ne, vy jen jdete dál, je tam ješte mnoho krásy k zhlédnutí, ja tam pujdu o měsíc, ale teťka mám už toho tak akorát“. Rozlúčili sme sa a ja sa pridal k tým čo pokračovali ďalej. Pri výstupe sme si navzájom pomáhali hoci predtým sme sa vôbec nepoznali. Zoznámil som sa aj z jedným vysokoškolákom, ktorý už prešiel hádam všetky kopce na Slovensku a povedal mi o ďalších možných výstupoch. Aj na vrchole Ostredku s prekrásnym výhľadom na panorámu našich hôr to bolo nádherné, ale už nie tak silné ako na Borišove. Po zostupe som išiel na guláš čo pripravili organizátori.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tam už v dobrej nálade, tancovali a bavili sa moji kolegovia. Keď som im porozprával o zážitkoch, smiali sa a chválili, čo všetko majú prejdené o vysokoškolákovi mi povedali: -On musí chodiť! Trpí zriedkavou nervovou chorobou a pri nedostatočnom pohybe by ochrnul. (vraj mu vysychá miecha či čo). Nahneval ma ich výsmech, ale to u nich takéto správanie vyvolal alkohol. Mávol som rukou a pobral sa domov.

V autobuse plný zážitkov a dojmov som si zauvažoval nad svojim životom. Prečo som pred tým na túrach takýchto úžasných ľudí nestretol ? Určite aj na nich boli, prečo som ich nevidel? Určite preto, lebo som sa pozeral po „fľaške“ a nie po ľuďoch. V duchu som si nadával, aký som bol „somár“ ,keď som si svoje zdravé, mladé a silné telo ničil pivom. Koľko krásnych zážitkov som v ňom utopil? Keď som sa porovnal s ľuďmi s ktorými sa život či osud trochu „pohral“, tak mi bolo zo seba na grc. Večer som pred spaním dlho premýšľal čo mohlo spôsobiť, že som sa na Borišove cítil tak dokonale uvoľnený. Bol to jeden z mojich najdlhších pochodov, ale nepociťoval som až takú veľkú únavu ako inokedy. Prešiel som aj vyššie kopce z nádhernými výhľadmi, za lepšieho počasia, triezvy a tiež stretol výnimočných ľudí, ale nepocítil som to až tak silno ako na vrchole Borišova. Na nič výnimočné som neprišiel, ale zatúžil som takýto pocit zažiť znovu, a tak od vtedy ak mi to dovolí počasie a mám čas, vždy idem do prírody a vystupujem na kopce. Až po roku chodenia sa mi podarilo znova zažiť niečo podobné, vlastne nie ani tak mne, ako mojej priateľke. (pokračovanie v článku „Výlet“)

Stanislav Ferenčík

Stanislav Ferenčík

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som obyčajný Slovenský Sandokan Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu